Penzión na rakúskom vidieku

Tradičná cesta za nákupmi do Viedne tento raz ubiehala neskutočne pomaly. Všetko len preto, lebo už od začiatku v aute panovala pohrebná atmosféra. Michal v tichosti pozoroval cestu a Natália, ešte viac ako zvyčajne, venovala svoju pozornosť telefónu. Nezaujatý pozorovateľ by možno povedal, že bola urazená. Asi by aj mal pravdu keďže pred odchodom z bytu sa medzi sebou pohádali. A to len preto, lebo Michalove oblečenie neladilo s tým jej, lebo nebol ochotný sa prezliecť, lebo toto a lebo tamto. A obaja pre to „lebo“ teraz držali bobríka mlčanlivosti.

Cestou míňali dedinku za dedinkou, ktoré videli už niekoľkokrát predtým, no na konci jednej z nich sa z ničoho-nič Natália strhla a s očami uprenými na opustene stojacu budovu zakričala: „Stoj. Okamžite zastav a otoč to k tomu penziónu!“

Michal sa až zľakol náhlivosti v jej hlase. Opatrne pribrzdil a letmo skontroloval objekt Natáliinho záujmu. Na veľkej tabuli bol akýsi pútač na penzión, prekrytý nálepkami „ZU VERKAUFEN“ a „FOR SALE“, ak by náhodou mal chuť v týchto končinách podnikať aj nejaký cudzinec. Michal však chuť nemal. Práve naopak, pri pohľade na tú budovu ho skôr strápila nechuť. Uvoľnil brzdový pedál a auto sa svižne vrátilo k svojej pôvodnej rýchlosti.

„Načo mám zastavovať? Veď chceš ísť do Viedne. Zrazu ťa nákupy nezaujímajú, ale rozhodla si sa vracať k obyčajnému dedinskému penziónu?“

„Otoč to alebo vystúpim hneď teraz!“

„Nebudem zastavovať. Ak máš takú krátku pamäť, zopakujem ti to a ty dobre počúvaj! Chcela si si kúpiť niečo na seba a nie obdivovať nejaký penzión.“

„Fajn. Neveríš? Pozeraj!“ ani nedopovedala, potiahla kľučku a dvere sa odlepili. Michal v okamihu skočil na brzdu. Pneumatiky od bolesti zapískali, a od strachu zanechali na ceste čiernu čiaru. S nemým úžasom pozrel na Natáliu.

„Šiblo ti?“

„Mne? Ty si neveril. Dal si dosť najavo ako pochybuješ. Myslel si si, že by som nebola toho schopná. A keď si taký sprostý, tak si potreboval dôkaz. Teraz láskavo schovaj zúbky, sklop uši a otoč to. Urob mi radosť. Dopraj mi.“

Michal ostal na ňu pozerať ako na zjavenie. Zavrel oči a párkrát sa zhlboka nadýchol dúfajúc či si to nerozmyslí.

Ako ich otvoril, zahliadol len nohu vystupujúcej Natálie. Prekvapivo mu to však bolo úplne jedno. Načiahol sa, zavrel za ňou dvere, otočil auto a odviezol sa domov. Bezstarostným krokom vyšiel až do bytu, navaril si večeru a spokojný sám so sebou sa posadil aj s tanierom do obývačky. Vyložil nohy na stôl, ovládačom zapol televízor a s chuťou sa pustil do jedla. Práve vysielali večerné spravodajstvo. Pomaly jedol. Program vnímal tak na pol ucha až pokiaľ sa mu do neho nedostali slová ako nájdené telo a vražda. Rýchlo siahol po ovládači, aby mohol danú reportáž opäť pustiť z archívu. Zvýšil hlasitosť a pozorne sa započúval do redaktorkiných slov: V jednej z rakúskych obcí neďaleko hraníc so Slovenskom, bolo v priekope vedľa cesty nájdené telo ženy bez známok života, pravdepodobne slovenskej národnosti. Podľa doterajších zistení, prišla žena o život násilím. Polícia preto žiada širokú verejnosť o pomoc pri pátraní po identite útočníka. V prípade, že máte akékoľvek informácie, prosím, kontaktujte linku stodvanásť alebo stopäťdesiat-osem, Ďakujeme. Následne sa reportáž preniesla do štúdia. Z ďalšieho vstupu však Michal už nepočul nič. Prešla ním hrôza. Vystrašene si zakryl ústa. V tom niekto silno zabúchal na vchodové dvere.

„Polícia. Otvorte dvere!“ ozvalo sa spoza nich.

***

Michal od strachu zavrel oči. Zhlboka sa nadýchol. Opäť ich otvoril v predtuche problému. Na počudovanie sa neozval zvuk rozrážajúcich sa dverí ani ťažkých topánok. Neozvalo sa vôbec nič. Videl iba ako Natália vystupuje z auta. Bez váhania sa načiahol, aby ju zachytil za rifle.

„Čo robíš, nechaj ma ísť. Aj tak ma máš v paži,“ ohradila sa na neho.

„Prepáč zlato, nemyslel som to tak. Sadaj naspäť, pôjdeme sa pozrieť kamkoľvek chceš.“ Natália sa usmiala, dosiahla čo chcela. „Naozaj zlato? Nebude ti to vadiť? Vieš, chcem sa tam na niečo pozrieť.“

„Vadí-nevadí. Milujem ťa. Urobil by som pre teba všetko. Otočiť kopu plechu na kolesách bude najmenej.“

Natáliin úsmev sa rozšíril ešte viac. Tvárila sa ako dieťa, ktoré si práve v obchode od rodičov vymodlilo Kinder vajce. Pohodlne sa vrátil na svoje miesto v aute.

„Ďakujem zlatíčko. Si úžasný. Neboj sa, nebudeš ľutovať,“ pobozkala ho na líce a jemne pohladila po
stehne.          

Michal zaparkoval pred penziónom. Z blízka vyzeral ako napodobenia amerického ranča. Natália vyskočila z auta a celá natešená vychutnávala tu krásu. V nemom úžase prezerala detail po detaile. Michal ostal v aute, otvoril
dvere a zapálil si. Jeho samotného tá barabizňa vôbec nezaujímala. Z diaľky ho viac zaujímali Natáliine detaily. Tých sa nikdy nevedel nabažiť. Po chvíli kochania sa, pribehla za ním.

„Ty sa ani nepozrieš?“

„Načo drahá? Veď je to len obyčajná napodobenina. Vôbec nevyzerá v tomto prostredí pekne.“

Úsmev na jej tvári poklesol. Bojová nálada sa vrátila späť.

„No, môj milý, obyčajná napodobenina možno, ale predstav si, že by si takú napodobeninu vlastnil. Uvedom sa. Sme v Rakúsku, tu musí byť turistov viac, ako v tom našom hlavnom zapadákove. A navyše omnoho bohatších. Sem
nechodí taká spodina ako u nás. Určite by sme zarobili a konečne mohli postaviť tú vilku na Slavíne, o ktorej snívam. Nemuseli by sme sa tlačiť v tom tvojom malom byte.“

Michal na moment zaostril zrak smerom k penziónu skúšajúc svoju predstavivosť. Natáliinej vízii luxusného miesta plného turistov z celého sveta sa ani nepriblížil, a to skúsil pridať aj dúhové jednorožce a samozber zlata. Naozaj sa nechytal. Otriasol z mysle hmlu. Z ničoho nič od poľa zavanulo. Vietor zdvihol kúdol prachu sprevádzaný smradom maštaľného hnoja od poľa. Vďaka tomu zavrhol akúkoľvek snahu už úplne. Obrátil sa na Natáliu.

„Fakt si si istá? Pri tomto smrade a prachu? To tu musí byť naozaj plno turistov. Asi preto to predávajú nie?“

„Za tým bude určite niečo iné. Podľa mňa je tu krásne.“

„No neviem čo tu je krásne okrem teba, ale ak ti to uľaví, budem o tom premýšľať. Hlavne poďme, nech sa nemusíš ponáhľať s výberom tých šiat.“

„Dobre teda. Poďme. Ale sľúb mi, že nad tým naozaj budeš rozmýšľať. Naozaj, ako naozaj.“

„Áno, sľubujem. Naozaj,“ Natálii to stačilo a vrátila sa do auta.

Zvyšok cesty Michal premýšľal. Nie však nad penziónom, ale nad tým, ako sa vykrútiť z toho blbého sľubu.