Ako sa chalani stali partiou
Týždeň sa rýchlosťou monopostu Ferrari na závode formule jeden preklopil do svojej finálnej fázy. Prišiel piatkový večer. Michal trávil celý deň v kaviarni, lebo piatky boli jeho deň. Bol to totiž čas, kedy sa hrnulo najviac ľudí, a preto to bol aj deň, kedy sa o kaviareň staral len on spolu s brigádničkou. Chcel mať prehlaď a musel si strážiť dobré meno.
Natália sa domov vrátila až predošlý deň večer. Aj to len na pár dní a v nedeľu plánovala zasa odísť k rodičom. Vraj to bolo vážne. Michalovi niečo na tom smrdelo, mal z Natáliinej neprítomnosti zmiešané pocity. Takto dlho ešte nebola mimo domov. Alebo ho len chytala paranoja? Možno za to mohla žiarlivosť. V skutočnosti sa nič nemuselo diať. Tieto a podobné myšlienky ho trápili celý deň. Jediné východisko, ktoré mu napadlo, bolo pozhovárať sa o celom svojom trápení s kamarátmi pri pravidelnej piatkovo-večernej partií pokru. Robil to každý z nich. Prebrali medzi sebou problémy a navzájom si pomáhali ako sa len dalo. Občas.
Už cez školu si ako partia kamošov radi chodili zahrať vždy, keď mali príležitosť, no ako zmaturovali a ich cesty sa rozdelili každá iným smerom, vytvorili si pravidelný zvyk stretnúť sa pri pokri aspoň každý piatok večer.
Ako študenti sa stretávali v krčme neďaleko Starého mosta. Popravde, viac pili, preberali sex, politiku, ako sa komu darí, ktorý šéf je magor, ktorá kolegyňa ma aký zadok či predok, než hrali. Veď chlapi a ich obľúbené témy. Samozrejme, každý preháňal, táral, ale hlavné bolo, že sa bavili. A aj keď sa párkrát medzi sebou pohádali, vždy pokiaľ mohli, sa stretli všetci.
Spoločne boli ako jeden, no každý za seba boli odlišnejší ako uhlie a soľ. Matúš, Braňo, Kubo a Nicolas. To boli „Chalani“. Michalova partia.
Z celej partie mali k sebe najbližšie Braňo s Matúšom. Kamaráti od pôrodnice. Susedia, jedináčikovia, avšak bratia od rozdielnych rodičov. Boli nerozlučná dvojica. Spolu vyrastali v jednom paneláku, spolu naháňali loptu po sídlisku, neskôr na ligových trávnikoch. Spolu hrali za jeden tím, spolu vymetali diskotéky. Spolu sa prihlásili na strednú a spolu sedeli od prvej triedy po poslednú. Spolu prekonali Matúšov koniec futbalovej kariéry spôsobený úrazom aj Matúšove priznanie inej orientácie. Po škole sa Braňo prepracoval vo futbale do najvyššej ligy a z Matúša sa stal vyhľadávaný hotelový manažér.
Nicolas, to bol iný prípad. Príroda sa s ním vyhrala až-až. Jeho krátkej kostre nadelila viac tuku, ako by sa jej páčilo a aby nebolo tej váhy málo, pridala mu aj veľký mozog. Nicolas bol dieťa, do ktorého si udrel každý, kto mal chuť si trošku pošikanovať bezbranného, ale aj dieťa, ktoré bolo na písomkách najobľúbenejšie v celej triede.
V časoch, keď sa na strednej skrížili cesty Nicolasa so zbytkom partie, vedel už plynulo maďarsky, nemecky, anglicky, španielsky a rozumel aj latinčine, obľuboval punk, tetovania a posilňovanie. Pri jeho rozume sa nikto nečudoval jeho rozhodnutiu nastúpiť po škole na štúdium medicíny, ani tomu, keď ho po dvoch rokoch ukončil, a vymenil za prácu súkromného ochrankára a tajného milenca dcéry istého juhoamerického diplomata.
A Kubo? Kubo bol choré jablko celej partie. Prekvapivo však nie jablko, ktoré nakazilo ostatných, ale ktoré ostatní vyliečili. Piate dieťa permanentne nezamestnaného alkoholika a matky z povolania, vyhodený z dvoch škôl, bitkár a fanúšik ľahkých drog. Do partie sa dostal úplnou náhodou, vďaka obrovskej šarvátke v spoločnom najobľúbenejšom podniku. Neklasická bitka skupinky holohlavých výrastkov s odporom k čomukoľvek a komukoľvek inému, proti partií, kde bol každý iný a Kubovi, ktorý nemal rád takých holohlavých len tak z princípu. Bitka odohrávajúca sa podľa hesla: „Nepriateľ môjho nepriateľa, je môj priateľ.“ Bitka, po ktorej aj priateľmi ostali. Kubo nastúpil do tej istej školy ako zbytok partie. Za pomoci chalanov sa dostal z okov ťažkého života, bitiek a drog.
Potom ako Michal prebral kaviareň, zanechali krčmičku mladším, presunuli sa k nemu, pribrali Erika a pokračovali v starých zvykoch. Tak, ako inokedy, tak sa mali v pláne stretnúť aj dnes.