Park
Potulka po spomienkach chalanov zaviala až do parku pri Dunaji, ktorý vlastne ani nebol park, ale sad. Jeden po druhom postupne v alkoholovom opojení odpadávali a zaspávali na lavičkách, roztrúsení ako smeti. Ráno pre nich malo preto veľmi bolestivú príchuť v podobe veľkého gumeného nástroja, jemne klopkajúcom na hlavu piesne o tom, ako sa majú prebudiť a predložiť občianske preukazy. Im to však prišlo, ako keby ich bili oceľovou bejzbalovou pálkou. Každý jeden otvárali oči a všetci, až na jedného, skuvíňali ako dobité psy, nadávali, ale postupne vyťahovali preukazy. Jeden však zareagoval úplne inak. Nečakane. Prudko vyskočil, zamrmlal niečo o mieste kam ide a dal sa na zbesilý útek. Policajti sa v záujme hesla pomáhať a chrániť rozhodli vykašlať na lazaret ožratých chlapov spiacich na lavičkách a radšej sa rozbehli za utečencom, aby mu pomohli s kondičkou a ochránili ho, keby sa objavilo riziko útoku davu fanúšikov. Alebo sa možno za ním rozbehli len preto, lebo bezdôvodne nikto pred políciou neuteká? Celá partia nechápavo hľadela za utekajúcou trojicou. Michal sa postavil. S kusom sebazaprenia bolesti hlavy začal počítať a menovať. Jeden z nich chýbal.
„Vie niekto o tom, že by mal Erik strach z polície?“ rozmýšľal Michal nahlas.
„Ak hej, tak zjavne má vynikajúcu kondičku. Pozrite,“ oznámil Nicolas ukazujúc prstom na približujúcich sa bežcov. Absolvovali úvodný okruh a prefrčali okolo chalanov na druhú stranu. Prvý bol bežec, za ním v bezpečnej vzdialenosti policajti. Zadýchaní ako stádo volov, hlasno povzbudzovali vedúceho pretekára.
„Stoj. V mene zákona, kurva, stoj!“
Bohužiaľ to bolo jediné, čo chalani počuli. Zbytok sa stratil v šume lístia.
„Nie som si úplne istý chlapci, ale mám taký sprostý dojem, že to nebol Erik,“ ohlásil Kubo.
„Ak to nebol on, tak máme dve nové otázky. Jedna znie: Kto to bol? a druhá: Kam sa podel Erik?“ pomenoval problémy Matúš.
„Počkajte, zavolám mu,“ vytiahol Michal telefón. Melódia zvonenia sa ozvala v priľahlých kríkoch. Všetci na seba zagánili. Michal sa vybral skontrolovať situáciu. Potichu sa blížil, melódia silnela. Voľnou rukou rozhrnul krovie. Naskytol sa mu neuveriteľný pohlaď, ktorý ho donútil sa prudko odvrátiť a zakryť si rukou ústa. So zadržiavaným smiechom si čupol a mávaním privolal zbytok partie. Každý jeden sa pozrel, no nikto z nich nedokázal udržať smiech. Uprostred kríkov ležal na zemi bez trička s blaženým úsmevom na tvári Erik. Lepšie však bolo, že sa túlil k bezdomovcovi čo tam spal. Erik si ešte aj ruku prehodil cez neho, aby mu neušiel. Michal neváhal, celu scenériu odfotil a po zdokumentovaní miesta nešťastia špičkou kopol kamaráta. Ten sa prebral. Žmurkal, aby zaostril a usmial sa na kamarátov. Keď uvidel ich pobavené tváre, cítiac katastrofu vytreštil oči a so strachom obrátil hlavu na bok. Hneď, ako si uvedomil pohlavie a stav svojej spoločnosti, vyskočil.
„Fuj, boha, čo to…“ habkal.
Bezdomovec sa jemne pomrvil, obrátil sa na chrbát a na celú šírku kartónu roztiahol ruky. Pripomínal Krista na kríži. S tým rozdielom, že tento tu držal v oboch rukách prázdne fľaše, ktoré priniesol Braňo z Michalovej kaviarne. Michal zvraštil obočie. Pohľadom prepaľoval vydeseného Erika.
„Na mňa nepozeraj. Ja si nič nepamätám!“ bránil sa.
„Hlavne, že ste dopili zbytky,“ karhal ho Michal. Ostatní sa pridali s výčitkami.
„Že kamarát.“
„Zradca, upáliť, na hranicu s ním.“
„S bezďákom lepšie ako s nami?“ zhodnotili zúčastnení rad radom,Michal len neveriacky krútil hlavou.
„Kašlať na to. Stratu mi to nevráti. Preto teraz, keď už sme Erika našli, navrhujem, aby sme tamtoho nechali behať až do skonania sveta a vrátili sa naspäť do kaviarne. Mám tam zásobu acylpyrínu a studenú vodu. Dáme sa trochu dokopy.“
„Zabudol si aj na pekné brigádničky,“ pripomenul Nicolas.
„Aj pekné brigádničky,“ súhlasil Michal, „samozrejme, za predpokladu ich príchodu,“ doplnil. -„Chlapi, ale ako sa tam dostaneme? Ja nemôžem šoférovať. Ešte aj teraz by som nafúkal na doživotie,“ pripomenul sa Kubo. Po krátkej porade uznali ako najlepší nápad ten jediný vyslovený. Zobrali si taxík.