Zoznámenie

„Ale klídek šéfko. Veď ja sa nestarám. Ja ju mám kvôli tebe rád,“ zaklamal Erik a široko sa usmial, vystavujúc na obdiv svoje biele zuby, až mu skoro kútiky roztrhlo. Michal po ňom hodil prvé čo mal po ruke a tiež sa usmial. Možno mal kamarát pravdu. Mohlo to tak vyzerať. Michal si naopak myslel, že ak jej dopraje, budú obaja šťastní. Načiahol sa po telefón, a keď ho odblokoval, hlasno si vzdychol. Našiel si tam desať neprijatých hovorov od Natálie.

Natália bola Michalova priateľka. Spočiatku to bola veľká láska. Pribúdajúcim časom, však Michalovi na nej začínala vadiť každá maličkosť. Ale ako vznikla táto láska?

Michal bol v puberte samá kosť a koža. Baby ho obchádzali širokým oblúkom. Z počiatku ho to štvalo, neskôr si na to zvykol a venoval sa radšej sebe samému a svojej práci. S dospievaním sa na neho čo to prilepilo. Dvíhať v práci ťažké veci, nie je med lízať. V kútiku duše dúfal, že možno raz stretne tu správnu. Stále však čakal. Nehľadal. Neponáhľal sa. Všetko sa začalo meniť jedným telefonátom. Len čo hovor prijal, reproduktor ožil.
„Na večer si nič neplánuj,“ hlas patril Erikovi.
„Čo sa deje?“
„Kamoško, spoznal som včera jednu super kočku, a dnes ma pozvala na chatu. Trošku som povyzvedal a hádaj?! Babská jazda a ja môžem zobrať pár kamarátov. Chápeš? Bude to tam samá buchtička. Prisahám, na život svojich detí, zjem kefu ak si tam s niektorou neužiješ.“
„Zbláznil si sa? Nemôžem ísť na chatu.“
„Nezbláznil. To skôr ty si blázon čo má problém s ušami. To nebola otázka. To bol oznam!“
„Neviem, zajtra…“ chcel sa Michal vyhovoriť.
„Zajtra. Správne. Sme dohodnutí, večer prídem pre teba. Kedy zatváraš?“
„O desiatej,“ Michal si povzdychom rezignoval.
„Ok. Budem ťa čakať,“ oznámil Erik sekundu pred tým ako sa položil a linka onemela.
Michala to vôbec netešilo. Nemal chuť. Cítil sa pod psa. Týždeň bol ťažký, sezóna v plnom prúde. Ešte len začínal a nechcel si dovoliť chyby. Vedel však, že keď si Erik niečo zaumienil, tak to dostal. Častokrát dokonca dobrovoľne.

Kamarát dodržal svoj sľub. Skoro. Prišiel radšej o 10 minút skôr, aby mu Michal nezdrhol. Pomohol mu zavrieť a vyrazili. Hneď v aute spustil Erik chválospev. Celú cestu ospevoval svoj nový objav a predvádzal na fotkách aj s celým osadenstvom chaty. Michal ho pri jednej z fotiek počúval na pol ucha. Zaujalo ho jedno dievča. Drobná bruneta. Vyzerala nevinne, taká sivá myš. Nespustil z nej oči. Ani na fotografií, ani neskôr na chate. Jana, Erikov nový objav a hostiteľka ich zoznámila s celým osadenstvom. Michal si však zapamätal meno jedinej. Sivej myši. Volala sa Natália. Celý čas sa jej vyhýbal, váhajúc ju osloviť. Odhodlanie hľadal na dne pohárikov. V momente, keď sa konečne rozhodol, osmelil, a vykročil za Natáliou, jeho snahe zarazil posledný klinec Erik. Pri schodoch ho prudko zdrapil za lakeť.
„Seriem na ne. Odchádzam. Ideš?“

Michal si premeral osadenstvo. Všimol si Janu ako uteká po schodoch. Tvár mala zmáčanú slzami. Kričala na Erika: „Kam akože teraz ideš?“ Niečo zasvišťalo vzduchom a rozbilo sa to vedľa Erikovej hlavy. Michal pochopil, zhrabol bundu.
„Asi nemám na výber,“ odpovedal kamarátovi. V tom okamihu ich oboch nebolo.
„Krava tupá žiarlivá.“
V aute sa z ospevovania stala nadávka.“ Na nič sa nepýtaj, na nič,“ pohrozil Erik Michalovi.
„Ani sa nepýtam“ odpovedal Michal naozaj úprimne. Poznal si kamaráta.

Odviezli sa na parkovisko pred Michalovou bytovkou. Vystúpili z auta a objali sa.
„Sorry kamoš. Asi si zas skončil na nule, že?“ Už sa ospravedlňoval Erik.
„Vôbec ma to netankuje“ zaklamal Michal.
„Nabudúce s tým už niečo spravíme. Nemôžeš byť večný panic.“
„Nabudúce chcem vidieť, ako prehĺtaš kefu,“ pripomenul Michal.
„Akú kefu?“ hral nevedomého Erik.
„Už choď. Ráno vstávam. Chcem sa trochu prespať.“
Erik poslúchol. Ešte raz si podali ruky a pobrali sa každý po svojom. Michalovi však stále vŕtala Natália hlavou. Vyčítal si, že si ani číslo nezohnal. No nič. Asi to tak má byť. Pomyslel si keď zaspával.
Nakoniec zaúradovala náhoda. Po pol roku od chaty, mu do kaviarne vpochodovala partia báb. Mali v úmysle osláviť narodeniny niektorej z nich. Michal v tom čase robil sám. Vystrúhal úsmev, pripravený na uvítanie. Ten mu ešte viac poskočil, akonáhle si všimol medzi nimi sivú myšku Natáliu. Vtedy ho ešte nespoznala. Baby pili ako námorníci po dlhých týždňoch na mori. Neskutočne veľa. Časom strácali zábrany. Na Michalovu adresu padali rôzne návrhy ale aj výsmechy. Jeho to netrápilo. Dávno si zvykol. Navyše, ak sa bavila Natália, bavil sa aj on. Nemal ani len to srdce ich vyhodiť po záverečnej. Len zamkol, sadol si k baru, popíjal a po očku sledoval Natáliu. Po chvíli si to všimla. Nenápadne sa postavila od stola, aby si prisadla k Michalovi.
„Ahoj,“ pozdravila ho.
„Ahoj,“ odzdravil Michal naradostene.
„Nebol si asi pred pol rokom aj s kamarátom na jednej chate? Mali sme tam babskú jazdu.“
„Áno bol som tam. Ty si ma pamätáš?“
„Po tom vašom úteku? Kto by zabudol.“ zasmiala sa. Michal sa rozplýval. Celú debatu zrušil krik od stola.
„Hej, Naty. Objednaj u pána vrchného ešte jedno kolo a pridaj sa späť k nám.“
„Už sa to nesie.“ zakričala naspäť.
Ospravedlňujúco mykla plecami k Michalovi. Ten už posmutnelo zoskakoval zo stoličky pripravený splniť priania zákazníčok a uhasiť ich smäd. Medzitým sa Natália pridala k partií.

Druhý krát ho prekvapila asi o dve hodiny. Michal už zaspával na bare. Dievčatá stratili ťah. Pili pomenej, nekoordinovane artikulovali a niektoré aj padali. Z driemot ho vytrhla Natália.
„Na záchode nie je papier,“ oznámila.
„Jasné. Hneď to idem urobiť.“
„Dúfam,“ pripito dvihla kútiky úst v pokuse o úsmev. Michal zase zosadol, zobral kľúče a s Natáliou v závese odišiel vymeniť minutý papier. Na celú výmenu mu stačil jeden pohľad.
„Ale veď je ešte celý“ obrátil sa na Natáliu. Oči a líca jej horeli, v tvári koketný výraz
„Ja viem“ pristúpila k nemu,“ to neznamená, že sa nič nedá urobiť“ . Posledné slovo mu zašepkala do ucha a jazykom mu ho obkrúžila. Michalovi vyletel tlak do výšin. V ušiach mu zapišťalo, krv sa hrnula dole. Roztraseným hlasom sa snažil odpovedať, zatiaľ čo mu od ucha prešiel Natáliin jazyk po krku.
„A čo také by som mal urobiť?“
Natália mu zahryzla do spodnej pery,“ Mňa!“ so vzdychnutím odvetila. To už jeho zvedavá ruka šmátrala po jej stehne pod šaty až skončila na zadku. Michal nepremýšľal. Skúsil ju pobozkať. Raz, dvakrát. Postupne sa ich ústa spojili v jeden veľký hladný bozk, skúmali jeden druhého, zatiaľ sa jej ruka ocitla v jeho trenkách a jeho ruka v jej nohavičkách. No nebola to len ruka čo tam skončilo. V tú noc, na tých toaletách, prišiel Michal o panictvo. Zrejme obstál. Na ďalší deň si od nej na sociálnej sieti, našiel žiadosť o priateľstvo. S radosťou malého dieťaťa ju prijal. Písali si do noci, občas za ním dobehla do kaviarne, občas priviedla aj kamarátky. Nerád sa delil, ale strpel to. Na nový rok jej ukázal byt. Strávili v posteli dva dni. Nikoho neprekvapilo, keď sa za pár mesiacov objavila aj z cestovnou taškou v kaviarni. V očiach slzy a nevyslovená otázka. Michal vedel o jej sporoch v rodine. Na nič sa nepýtal, neváhal a súhlasil aby sa k nemu nasťahovala. Odvtedy sa s pár dní stalo pár rokov. No čím častejšie mohol mať Natáliu pre seba, tým viac si ona hľadala príležitosť byť bez jeho prítomnosti.

A tak tu teraz stál, tupo pozeral na neprijaté hovory…

Pridaj komentár