Biliard

Michal zamyslene sledoval ťažký obláčik cigaretového dymu vznášajúci sa na červeným plátnom biliardového stola. Snažil sa sústrediť. Zrazu prudko mykol rukou dopredu a špička tága razantne vrazila do bielej gule a poslala ju priamo v ústrety ničivému stretu s jej farebným náprotivkom pokojne odpočívajúcom necelý centimeter od jamky v ľavom dolnom rohu. Nedalo sa tomu zabrániť. Prišlo ku stretu. Ohlušujúca rana ako z dela nezvratne poslala osmičku do tmavej ničoty. Vyhral. Opäť. Zas a znovu. Erik nemal proti nemu žiadnu šancu.
Víťazoslávne odhodil tágo na stôl a plný šťastia z výhry pozrel na kamaráta. Ten, rovnako sústredene ako on pri hre, ťukal do tlačidiel na telefóne. Písal správu. Michala opustila všetka radosť z výhry, no aj tak sa neprestal usmievať. Chytil do ruky kriedu na tága a hodil ju po Erikovi.
„Ideš. Netrafil som.“
„To sa dalo čakať,“ odpovedal Erik, odložil telefón, zahasil zomierajúcu cigaretu, odpil si z piva, postavil sa a pozrel na stôl. „Ty si debil. Daj tu guľu pekne naspäť a nepodvádzaj. Dobre som videl ako si využil, že sa nepozerám.“
„Ja ti dám debila. Nepozeral si sa, to je pravda, ale podvádzať nepotrebujem. Veď si mi tam tu osmu nechal ako na zlatom podnose.“
„Nenechal.“
„Mal by si sa sústrediť na hru a nie na mobil.“
„Písala mi Sandra.“
„Kto iný, že?“
„Nežiarli a vyťahuj gule, keď už si zas vyhral.“
„Môžem ťa srať kamoško. Vyťahuj si ich sám,“ zaprotestoval Michal, sadol si, odpil z ich spoločného pohára, vytiahol si jednu z ich spoločných cigariet, zapálil si a slastne vyfúkol dym Erikovým smerom. „Boha Erik! To, že v poslednom čase s ňou a tými jej kamarátkami tráviš skoro všetok čas je jedna vec, ktorú ti neberiem, Práve naopak, prajem ti. Lenže do Krista boha, aspoň keď už ideme my dvaja niekam, tak skús byť tu. Chápeš? Tu! Nie s ňou.“
„Čo ty vieš o tom byť zamilovaný? Holý fas. Veď sa na seba pozri, žiadna ťa nechce.“
„Hlavne, že o teba sa trhajú lebo si stelesnením ideálu krásy, že?“
„To nie, samozrejme. Aspoň však nevyzerám ako keby ma práve pustili z koncentráku.“
„Z koncentráku sa nepúšťalo. Z koncentráku ťa buď vysypali do jamy na popol alebo ťa vyslobodili. To by si však vedel keby si sa občas aj niečo naučil a nie len sa spoliehal na druhých. Napríklad mňa.“
„Bože ty a dejepis. Si s tým otravný, vieš?“
„Viem. Radšej budem vedieť veci než by som mal kráčať po tvojej ceste nevedomosti a nerestí.“
„Blažený buďte duchom tí, čo žijete vo večnej nevedomosti. Amen bratre.“
„Ty si chuj. Normálne kráľ ko…,“ Michal už sa chystal nadávať, no rozmyslel si to a len zavrtel hlavou. Uvedomil si, že sa práve hádajú ako dvaja starý milenci. „Si chuj. Hádame sa tu jak naši starý rodičia,“ už sa mu vracal stratený úsmev.
„Ty si začal,“ už sa usmieval aj Erik.

Michal dofajčil a vstal z miesta aby konečne mohol pripraviť novú hru. Všetky gule zarovnal trojuholníkom, umiestnil na stred, poprehadzoval poradie aby neboli vedľa seba rovnaké. Spokojný so svojím výtvorom zakrútil prostrednou, trojuholník zdvihol a odložil na miesto. Nová hra sa mohla začať.

Prvý ťah tento raz vyšiel na Erika. Bez zbytočného premýšľania namieril, napriahol a bum! Biela nezbednica rozbila všetku Michalovu snahu. Farebné gule za rozleteli do všetkých smerov stola, odrážajúc sa od hrán kade tade. Obaja ich s napätím sledovali. Čakali, ktorá z nich ako prvá padne na svoje miesto a zadefinuje kto bude hrať s celými a kto s polovičnými.
„Inak, mám ťa od Sandry pozdravovať. Vraj s na teba pýtala Dominika,“ prehovoril Erik hneď ako zapadla prvá guľa do jamky. Polovičná červená. Od tohto momentu patrili polovičné Erikovi a tie plné Michalovi. „Zas máš plné,“ rozosmial sa a podal tágo Michalovi.
Ten si, na rozdiel od svojho kamaráta, pozorne prezrel rozostavenie na stole hľadajúc najlepšie miesto na odpal.
„Milé od nej.“
„To je všetko?“
Michal sa naklonil. Už našiel to správne miesto na odpal. „Čakal si viac?“
„Samozrejme. Aspoň nejakú emóciu. Veď je reč o Dominike. Vieš o ktorej?“
„Samozrejme, že viem. To je tá, čo sa na mňa vždy usmieva len keď sa blíži polročná písomka z matematiky. Alebo keď potrebuje nejaký referát či slohovú prácu. Inak som pre ňu len tieň.“
„Minule ste si vraj na futbale celkom štebotali.“
„Povedal kto?“
„Martin.“
„Tak mu odkáž nech sa nabudúce snaží chytiť tú penaltu a nie pozerať po okolí.“
„Takže mal pravdu?“
„Ani zďaleka. Stáli sme vedľa seba, opretí o zábradlie a ona, podotýkam ona, sa sťažovala na svoju sestru.“
„Ahojte,“ prerušili ich rozhovor dievčenské hlasy, z ktorých najviac rezonoval ten Sandrin. Michal pochopil a vzdychol. Z množstva voňaviek a pištiacich hlasov mu prišlo zle. Nervózne odrazil bielu guľu a bolo mu srdečne jedno kam bude smerovať. Hra skončila. Ostalo mu už len sa zašiť do kúta a počúvať debiliny.

Pridaj komentár